Našim dnešným cieľom bola Enoshima - malý ostrov na južnom pobreží Honshu, juhozápadne od Osaky.
Ráno sme teda nasadli na vlak ktorý nás odviezol z Tokia cez Yokohamu na stanicu Ōfuna. Tam sme presadli na monorail (taká lanovková šalina - má jednu kolej nahoře po které jede) ktorý nás doviezol až do zastávky Enoshima. Tam sme pri prvý krát videli automat na noviny, ktoré sme si bez váhania kúpili.
To sme však ešte neboli na ostrove - vydali sme sa teda jeho smerom. Cestou sme prechádzali malebnými uličkami kde sme videli viacero kšeftov s kúpacími potrebami a suvenýr-shopov predávajúcich všeličo týkajúce sa monorailu. Zdá sa že je to celkom obľúbená lokálna atrakcia.
Postupne sme začali byť hladní, tak sme sa stavili v lokálnej Ramen reštike. Platilo sa v automate ktorý ti vytlačil lístok s tvojou objednávkou. Tento si dal obsluhe, ktorá ti jedlo uvarila a zanedlho priniesla.
Ako sme si pochutnávali na Ramene, začalo pršať - bola to pre nás vítaná zmena - pršalo hádam prvý krát počas našeho pobytu v Japonsku. Dážď nás neodradil po dojedení sme šli ďalej. Prešli sme cez most spájajúci Enoshimu so zbytkom Japonska. Most bol pekný a pomerne dlhý, lemovali ho akési sochy.
Došli sme na ostrov, kde sme prezerali rôzne suvenýry. Medzitým však dážď zosilnej do miery kedy sa už nedal ignorovať - porídili sme si teda pekné priesvitné dáždniky. Niektorí sporovliví jedinci toto spravili príliž pozde a dosť premokli.
Vyzbrojení dáždnikmi sme sa vydali hlbšie do ostrova (ktorý neni tak veľký). Dominujú mu malebné úzke uličky, vysoké schodištia a do prírody zasadené tóry a svätyne. Velice pekné.
Keďže dážď nepoľavoval, Martin s Michaelom sa rozhodli počkať pri jednej svätyni (ku ktorej viedol eskalátor), kým prejde najhoršia smršť. Ja som tú trpezlivosť nemal a vydal som sa ďalej okolo ostrova. Uličkami vtedy už tiekli potoky vody, čo bola paradoxne docela zábava. Viac ako do nitky premočený už nebudem, nie?
Na západe ostrova mali byť zaujímavé jaskyne, tzv. "Iwaya Caves". Podľa googlu zatvárali o piatej, čo sa nakoniec ukázalo ako nepravda (na miste bylo napsano ze maji az do sedmi). Keďže som toto nevedel a do piatej už ostávalo asi len polhodina, ponáhľal som sa ku vchodu do jaskýň, ktorý sa nachádzal pri prekrásne tvarovanom skalnatom pobreží. Naštastie mali otvorené a po zaplatení asi 500 yenov ma vpustili dnu.
Jaskyne boli dve a boli tématizované do legendy o Enoshime. Podľa legendy v dávnych dobách terorizoval obyvateľov žijúcich blízko Enoshimy päťhlavý drak ktorý hniezdil v neďalekom jazere. Vidiac utrpenie obyvateľov zniesla sa na zem bohyňa Benzaiten (s patričnými efektami) a za svoje sídlo si zvolila Enoshimu (ktorú pred tým zvihla z morského dna). Drak sa do bohyne zamiloval a chcel ju za ženu. Tá ho však odmietla a vysvetlila mu ako odporne sa choval k dedinčanom. Toho to tak zahambilo, že sa zmenil v horu (ktorá sa teraz volá dračia tlama, resp. Dragon's-Mouth Hill, resp. tatsu-no-kuchi yama).
Jaskyne boli plné lampiónov a sošiek. Na konci druhej jaskyne bola osvetlená socha draka, ktorý sa mal začervenať ak si si niečo prial a tleskol rukou. Alebo mal zarevať? Už neviem. Na jednu pasáž nám dali do ruky sviečku na osvetlenie. Celkom sranda.
Po jaskyni už nepršalo a ja som sa znova stretol s Martinom a Michaelom, ktorí si práve obzerali dračiu svätyňu. Oni sa potom vydali smerom na jaskyňe (ktoré boli ako sa ukázalo stále otvorené) kým ja som sa pobral späť do Tokia.
Najedol som sa v pizzerii (M&M krútili hlavami - v Japonsku ideš na pizzu?) a monorailom a vlakom sa vrátil spať do Tokia a do hotela. Oddychoval na izbe až okolo desiatej prišli Martin a Michael.
Prý jeli zpátky místním šalinovláčkem Enodenem, který místy jezdí lidem půl metru od domu a na některá nastupiště se mu nevejdou všechny vagóny. Enodenem dojeli do Kamakury z které pak jeli už normálním vlakem (zpožděným kvůli bouřce!) do Uena, kde si zašli na nádraží na večeři.
Ešte sme chvíľu kecali na únikovom schodišti a pobrali sa spať.
Ďážď nebolo rozumné podceňovať - večer som zistil, že mi namokla peňaženka a tenisky sa začali rozpadať - musel som ich vyhodiť.
Žádné komentáře:
Okomentovat